18/02/2024
Smrť 47-ročného ruského disidenta Alexeja Navaľného vo väzení mesiac pred prezidentskými voľbami, v ktorých nekandiduje a nikoho neohrozuje, je taká nezmyselná, až sa natíska klasická otázka rímskeho práva cui bono (v čí prospech). No nech to už urobil ktokoľvek (pravdepodobnosť, že zomrel prirodzenou cestou, považujem za veľmi malú), Putinov režim sa zo zodpovednosti vyvliecť nemôže. Minimálne ho nedokázal ustrážiť. Počas normalizácie si Husákov režim dával mimoriadny pozor na prominentných politických väzňov. Vedel, že sú pod medzinárodným dohľadom, preto si dal záležať, aby sa im nič nestalo (sám Václav Havel mal nadštandardne zariadenú celu, exkluzívnu lekársku starostlivosť, prístup do bohatej knižnice, vlastný písací stroj). V tomto smere je Navaľného smrť jednoznačným zlyhaním ruského štátu.
Na druhej strane ma fascinujú bleskurýchle okamžité reakcie západných politikov a novinárov, ktorým je už dávno všetko jasné, ktorí poznajú odpovede ešte skôr ako si kladú otázky a ktorí sebavedomo vyhlasujú, že Putin zavraždil hlavného kritika ruskej agresie na Ukrajine. Po prvé, Navaľnyj bol kritik režimu, nie vojny. V otázke Krymu sa správal ako ruský nacionalista a tvrdil, že patrí Rusku. A po druhé, obracia sa mi žalúdok z toho, keď toto tvrdia práve tí západní prominenti, ktorým je jedno, že Julian Assange možno zomrie vo väzení. Každý, kto chce vedieť, ako sa dodržiavajú ľudské práva na Západe, by sa mal na to spýtať najznámejšieho väzňa svedomia Juliana Assangea. Mimochodom, kto z nich sa čo i len slovkom zmienil o tom, že pred mesiacom zomrel v ukrajinskom väzení kritik Zelenského režimu, americký novinár s čílskymi koreňmi Gonzalo Lira? V každom prípade, ako to už vieme na príklade Jána Kuciaka, sú kritici, ktorí neohrozujú režim ako živí, ale poslúžia niekomu ako mŕtvi.
